POETICKO HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP - 24.5.2012

Hlboké lesy nás sprevádzajú aj posledným dňom. Máme zmiešané pocity eufórie zo zdareného
výkonu a nostalgie z toho, že to končí. Každým krokom pociťujem blízkosť týchto lesov.

Objavujem Jurské jazierko, úžasný biotop zaplavených jelší. Ulieta pred nami rodina kačíc s malými,
ale zato komáre sa okolo nás zhlukujú napriek repelentu. Spomínam si na komárie orgie
za študentských čias zoologických terénov v neďalekom Jurskom Šúri.

Na striedačku fotím odrazy listov, oblakov, slnka, mrakov na hladine jazierka a zabíjam komáre
po tele. Fascinuje ma viacvrstvové premietanie reality na hladinu a Martin mi prácne
vysvetľuje fyzikálnu podstatu veci. Opätovne sa utvrdzujem v dávno mi známom fakte,
že fyzike hlboko nerozumiem. Pociťujem ju ako niečo medzi mágiou, nepreniknuteľnou
čiernou skrinkou a zaujímavými efektami na kolotočoch.
Po asi tridsiatich fotkách zhruba toho istého sa pohýname ďalej.

Už sme zase zjedli všetky sladkosti zakúpene ráno (Martin 6 kusov a ja 1),
a tak na Bielom Kríži s neskrývanou radosťou uvítame bufet.
Dáme si veľkú kofolu, ale tým sme zjavne preťažili miestneho bufetára. Keď chce Martin zakúpiť
aj niečo pod zub, tak ho napol šomrúc, napol nadávajúc vyhodí, nech sa mu tam nešuchce.
Prvý nepríjemný človek (ak nerátam profesionálne nepríjemného dozorcu prázdneho krmelca)
po štyroch týždňoch. A to na dotyk od Bratislavy. Signifikantné? Náhoda?

Od Bieleho Kríža sme už v mestských lesoch hlavného mesta, čo sa odzrkadľuje na počte altánkov,
lavičiek, odpočívadiel, opekacích miest, stolov a stolíkov, ktoré slúžia Bratislavčanom k užívaniu
si divočiny cez víkendy. Teraz je všetko opustené, prázdne. Je štvrtok a stretávame len pár cyklistov.

Blížiac sa ku Kamzíku mám už zas seriózny hlad, a tak sa v bufete napchávame zemiakovými plackami,
makovými lokšami a zapíjame to čapovanou Vineou. Hneď sa nám veselšie blúdi okolo televíznej veže.
Po jednom celom uzavretom kolečku prichádzame znovu k bufetu. Na celom prechode
sa nám to nikdy nestalo! A to ja som Blaváčka, aspoň teoreticky.
Uvedomíme si chybu lávky, rektifikujeme a vyrážame správnym smerom k samotnej Bratislave.
Slavín je na dosah ruky. Ale popoludňajšia horúčava nás na Patrónke zabrzdí v pivovare,
kde priamo pred našimi očami varia výborné, živé pivo. Po jednom pokračujeme.

Ešte jedna zastávka na kávu a o sedemnástej sme na Slavíne! Okoloidúci cudzokrajní návštevníci
nás fotia. Nikto nechápe naše ruksaky a gitaru (na Búdkovej ceste nám na otázku:
Ktorým smerom je Slavín? miestny ftipálek odpovedá, že to ale nie je kemping).
Nám je to jedno. So vzrušením sa pozeráme na dve kovové hviezdy na centrálnej časti pamätníka.
Jedna s nápisom Dukla: 1944 a druhá Bratislava 4.4.1945. To nám to trvalo o hodne menej.
Socialistický realizmus architektúry Slavína na mňa silno pôsobí. Nebola som tu cez 30 rokov.
A teraz pešo z Dukly. Sedím na teplých dohladka vybrúsených žulových platniach pomníka
a rodná Bratislava mi leží pod nohami.

Je zvláštne mať taký silný pozitívny pocit vnútorného naplnenia na tomto tragicko-symbolickom
mieste smrti. Rado sa k nám pridá a už aj sedíme v pizzerii pod Slavínom. Príde aj Ivan
a družne si dávame prvú večeru. Nálada je výborná, tešíme sa na druhú u Táni.
Dvorec po kliešťovi sa ukazuje ako boreliózny. Na preventívny recept z Telgártu aktuálne zakupujem
reálne antibiotiká a začínam ich aj brať. Večera u Matejovičovcov nesklame.
Zapekané špargle obalené v šunke, výborná polievka (varila ju talentovaná dcéra Tatika), melón.
Som blažená. Už len na Devín.