POETICKO HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP - 23.5.2012

Napriek zlej predpovedi počasia je krásny deň. Starý les je všade okolo nás.
Horáreň Mon Repos ma zaujme na smerovníkoch svojim latinským menom a v realite
impozantnou budovou. Bolo by zaujímavé preskúmať ju zvnútra.
Niečo medzi pevnosťou a sakrálnou stavbou. Hrubočizné steny domu ťažko pochopiť ponorené
v centre malokarpatského lesa.

Šliapeme zase na hrebeň. Vrcholové spoločenstvá Klokoča sú oprávnene chránené ako štátna
prírodná rezervácia. Starobylé zmiešané lesy, vzácne druhy rastlín. Jasene sa striedajú s bukmi.
Les ma úplne pohlcuje. Na vrchole Vápennej je vyhliadková veža
veľmi vzdušnej konštrukcie, na ktorú samozrejme vylezieme.
Vidíme od Považia po Záhorie. Okolité hory sa postupne zvažujú.
Čoraz väčšiu časť zorného poľa zapĺňa rovina. Tam kde sa končí je Dunaj, cieľ našej cesty.

Na obed dojedáme posledné zásoby. Jozef sa kvôli otlakom rozhodne odpojiť,
a tak nám ponúka poslednú mäsovú konzervu čo má.
Ale to by som musela mať iný hlad, aby som sa na ňu ulakomila.
Takže po Pezinskú Babu pôjdeme bez jedla. Tam dúfame, že nás ubytujú aj nakŕmia.

Už zase vo dvojici zdolávame prudké výstupy a zostupy. Uvedomíme si, že takýto sklon a strmosť
hory nemali počas celého prechodu. Martin je veľmi prekvapený divokosťou Malých Karpát.
Ja ju po 25 rokoch opätovne objavujem. V pamäti sa mi vynárajú prvé solitárne túry týmito
kopcami na základnej škole, aj kolektívne, triedne výlety na gymnáziu.

Na okolitých rovinách sa zhlukujú čierne mraky, prší na viacerých bodoch. Nás to všetko obchádza,
len keď ideme bukovým tunelom, počujeme búšenie dažďových kvapiek na klenbu nad nami.
Nič k nám však neprenikne a po desiatich minútach prestane aj to.

Po ôsmej večer vyhladovaní dôjdeme k penziónu na Vrchu. Ubytujeme sa. Strávim dlhý čas v sprche.
Dáme si výdatnú večeru z viacerých chodov a doprajeme aj fľašu vína.
Čaká nás posledný deň pred Bratislavou.
Nachádzam si dva kliešte a aj keď nemohli byť zavŕtané dlho, po jednom mi ostáva dvorec.