POETICKO HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP - 22.5.2012

Raňajkujeme v klasickej školskej jedálni, klopem na okienko, teta mi otvára a vydá 3 porcie,
okienko sa zavrie, čaj je v termoske. Ako za starých čias. 
Predpoveď počasia je zúfalá, celý deň dážď s búrkami.
Zatiaľ neprší, len sa sťahujú chmáravy. Rezko vyrážame.

Zastavíme sa na Dobrovodskom hrade, Je to síce zrúcanina, ale mnoho bášt je zachovaných,
aj niekoľko múrov s oknami. Aká škoda, že nechávajú rásť vnútri stromy, ktoré postupne roztrhnú aj to murivo
čo ešte odolalo neúprosnému behu času. Priala by som mu skupinu nadšencov ako má Zborov.

Do dediny Dobrá Voda vchádzame cez cintorín. Ohromí ma množstvo starých pieskovcových náhrobkov.
Ten Hollého má impozantnú bustu, ale množstvo iných, menších je omnoho intímnejších, jemnejších
a dojemných. Niektoré v tvare oblúka stoja v tesných zástupoch a pôsobia zvláštne svojou
pravidelnosťou a podobou. Sťaby jeden kamenár vytesal pamiatku na blízku osobu a odvtedy
všetci v dedine chceli mať rovnaký náhrobok pre svojich zosnulých.
Spolu vytvárajú pôsobivú sochársku kompozíciu malých víťazných oblúkov, či chrámových portíkov.

Miestneho sváka sa pýtame kde môžeme v Dobrej Vode nájsť tú dobrú vodu. Odpovie, že v krčme pivo.
Nejaký ftipálek. Asi mu túto otázku položí 90 percent návštevníkov dediny.
Po kofole pokračujeme. Pretíname vlakovú trať Kúty - Trnava. Prekvapí ma, že ju ešte nezrušili.
Dokonca vidíme prefičať vlak.

Pri bývalej horárni Dolná Rakovňa stretávame majiteľa, vnuka zakladateľa polesia.
Porozpráva nám ako zveľaďuje zdedené lesy, rozvíja oboru, chová pstruhy aj hlavátky.
Pozve nás na údenú rybu a ja mám v úmysle jeho pozvanie rozhodne niekedy prijať.

Nebo ešte stmavne, začína pršať a nás prichýli dôchodca v chatovej oblasti Sokolské.
Ponúkne nás slivovicou a keď dážď prejde (bola to len krátka prehánka), popraje šťastnú cestu.

Začíname stúpať na Záruby. Martin s Josem zbierajú cesnak medvedí, ktorý tu v súvislom koberci
pokrýva všetky stráne. Ja idem napred.
Nevšimnú si odbočku na Havraniu Skalu a tak sa nádherným výhľadom na Smolenický zámok
a Trnavu kochám sama. Slnko prehrieva aj osvetľuje. V diaľke na rovine je búrka.
Vidím závesy dažďa aj elektrické výboje.

Pokračujem sama hrebeňom. Preniká mnou silná vôňa cesnaku. Biele hlavičky vytŕčajúce
zo zeleného koberca.
Krásne vrcholové spoločenstvá buku, javora a jaseňa. Pociťujem dôveru a bezpečie.
Musela som prejsť celým Slovenskom, aby som v Malých Karpatoch znovu našla moje známe
kopce z detstva. Aby som intenzívne pocítila, že som v prírode a na svete doma.

Dobehnem Martina a Joseho a spoločne schádzame z hrebeňa cez zrúcaninu hradu Ostrý Kameň.
Pri Brezinkách naďabíme na prázdny krmelec a potešíme sa že nás prichýli, a že  budeme mať
strechu nad hlavou túto noc neistej meteorológie.
Neprichýlil. Ochranka prázdneho krmelca, malej lúčky a vzdialenejšieho lesíka Marcel T. prifrčal na aute,
zrušil nám romantický večer a zakázal spať pod strechou. Tak sme sa presunuli aj s ruksakmi
pod holé nebo a dúfali, že nebude pršať.

Martin hral ďalej na gitare, spievali sme, pili červené víno a nenechali sa rušiť opakovanými
motorizovanými návštevami prehnane aktívneho strážcu, ktorý si zrejme užíval, že má konečne
konkrétne živé osoby, pred ktorými múze strážiť opustený prázdny krmelec.
Našťastie nepršalo.