POETICKO HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP - 15.5.2012

do studeného zamračeného rána.
Nádherné stráne, dolinky, vápencová flóra, prekrásne zmiešané lesy.
Po viac ako dvoch týždňoch prechodu konečne cítim, že ma les prijal.
Ukazuje svoju intímnu tvár, ktorú som napriek štúdiu biológie nepoznala.

Vidím tváre, oká, objatia stromov, kmene v tanečných pohyboch zamrznutých vo vzduchu.
To len naša neúprosná rýchlosť nám bráni vnímať tvory existujúce v nám odlišných časových dimenziách.
Dlhými tiahlymi zostupmi pri skalnatých bradlách schádzame do Blatnickej doliny. Prší.
Rastú tu koberce prvosienky pomúčenej aj Kortúzy Matioliho. Prídeme do obce Blatnica
a vidíme pristavený autobus na konečnej. Neváhame, bežíme a nastupujeme.

Prechod Turčianskej kotliny absolvujeme autobusom. Kláštor pod Znievom ma prekvapil svojimi
dekadentnými budovami dokumentujúcimi zašlú slávu obce. 
Honosné meštianske domy s cifrovanými oknami aj bránami, s opadanou omietkou
a veľmi dlho nepranými záclonami. 
Zjavná absencia peňazí tu zabránila invázii podnikateľského baroka.

Ideme sa pozrieť na kláštor. Kostol je zamknutý, ale keď sa spýtam zametajúceho muža pred kláštorom,
pošle ma dovnútra.
Hlavná brána je otvorená a v rôznej miere podozrivé osoby si nás podávajú až do kancelárie.
Je to vlastne syrovňa, kde teta s bravúrne presnými pohybmi ťahá korbáčiky.

Vôbec to nečakám a ostanem stáť vo dverách ako obarená.
Pozve nás ďalej akoby stránkové dni kláštora ani inak nevybavovala
ako počas výroby typických slovenských produktov.
Dáme sa do reči a ja sa dozvedám, že jej korbáčiky sú z kravského mlieka. 
Že prímes ovčieho môže byť 1/3 , inak by sa nedali ťahať. Môj celoživotný mýtus čisto ovčích
korbáčikov padá. Prijímam vnútorné rozhodnutie,
že sa toto leto naučím ručne dojiť aj vyrábať najrôznejšie mliečne produkty.

Nechávame si batohy v syrovni a útrobami kláštora prechádzame až ku kostolu.
Nádherne gotické klenby čistými líniami kontrastujú s barokovo-rokokovou výzdobou oltára.
Vraciame sa cez nádvorie a stretávame sociálnu pracovníčku.
Vysvetlí, že je to projekt Občianskeho Združenia Dobrý pastier, ubytovňa, útulok pre 120 bezdomovcov,
bývalých alkoholikov, drogovo závislých, či mentálne postihnutých osôb, ktoré sa nemôžu,
či nevedia zaradiť do spoločnosti a postarať sami o seba.

Chovajú ovce, kravy, prasatá, sliepky, starého ťažného koňa na prácu.
Pestujú zemiaky, vyrábajú syr, aby uživili svojich klientov, ako ich nazývajú.
Všetci pracujú podľa svojich mentálnych a zdravotných možností.
Biskup im poskytol priestory kláštora, aby ho zveľadili a nespadol postupným zvetrávaním v opustenosti.

Mám pocit, že cyklus kláštora sa uzatvára. Vracia sa akoby k pôvodnému poslaniu.
Izolovaná komunita sa snaží o prežitie a o väčšiu slávu Boha.
Dúfam, že vydržia neustály boj o prežitie, peniaze a jedlo.
Dúfam, že odolajú vlnám nepriazne okolia, ktoré ich pravidelne zaplavujú.

Strávime tri hodiny v družnom rozhovore, zásobíme sa syrom a korbáčikmi.
Autobusom pokračujeme do Vrícka pod Kľakom a ubytujeme sa v penzióne Pohoda.