POETICKO HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP - 11.5.2012

Raňajkujeme pred chatou na slnku ovsáky, čaj, acidko a pagáče.

Začíname o ôsmej ráno krásnym hrebeňom. Máme úžasné výhľady na Tatry aj Muránsku planinu
a Horehronie. Je to niečo, čo sa človeku nikdy nemôže prejesť (lepšie povedané prehľadieť).
Tá prirodzená harmónia prírody je vždy napĺňajúca, dokonalá a všeobjímajúca.
Pocit čo mnou preniká, keď celým svojim ja viem, že tvorím jej súčasť, prináša pokoj duši a radosť oku.
Myslím, že len málo ľudských výtvorov je toho schopných.
Cítim sa hlboko zakorenená do tejto zvlnenej zelene.
Mám chuť stať sa na pár desaťročí stromom (nie smrekom,
aby ma nevysal nejaký lykožrút) a v úplnom pokoji vnímať jej pozvoľné premeny.

V harmonickom sedle pod Homolkou varíme Radove dehydratované instantné stravy
pre minimálne kozmonautov.
Vyzerajú príšerne, ale nakoniec sú celkom jedlé. Po Homolke akoby uťal.
Čaká  nás šesť hodín polomov pod ostrým, páliacim, vlahu a energiu vysávajúcim slnkom.
Príšerné! Suché smreky čakajúce na vietor a pád, už spadnuté, či vyťažené, mesačná krajina,
vysychajúce Slovensko.
Dochádza mi, že príroda už nie je u nás samozrejmosťou. Deprimujúce. Nedá sa na to zvyknúť.

Vraj si človek zvykne aj na šibenicu, ale neviem si predstaviť stav otupenosti duše,
v akom by som sa musela nachádzať, aby sa tak stalo.

Na Čertovici nás vítajú sympatickí majitelia penziónu. Je síce zatvorený, ale napriek tomu nás ubytujú,
dajú nám večeru aj fľašu vína. Užívam si spoločnosti Rada aj Soni aj sprchy, aj všetkého.
Rado končí. Ja som v polovici.