POETICKO HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP - 8.5.2012

Ráno je ťažké. Bez ružového šťastia (rozumej Ibuprofen 600) to nejde. Všetci sme ako spomalení.
Vonku je hustá hmla a mrholí. Na raňajky si dám fazuľovú polievku a hneď mi je lepšie.
Zoli rozchodí WIFI a tak na hrebeni Slovenského rudohoria píšem mejly.
Chatár čatuje naraz s viacerými slečnami. To mu tam mali čo zaviesť.

O jednej sa rozhodneme pokračovať. Vrátime sa naspäť na hrebeň, na Malú Skalu dúfajúc,
že sa hmla roztrhá (podľa predpovede by sa mala). Kdeže. Husté mlieko sa prelieva všade okolo nás.
Vytvára prúdy obmývajúce vrcholové skaly, padajúce v  bielych kaskádach nižšie a nižšie.
Mohla by som ju načrieť črpákom a piť ako žinčicu.

Hrebeň je poetický, tráva so smrekmi, čučoriedčia, vresoviská.
Fučí. Obliekam si všetko čo mám. Ako vchádzame do lesa, akoby uťal.
Okamžite pocítim ochrannú ruku stromov. Je to také samozrejmé a triviálne, ale ja sa prestávam
triasť od zimy a blahorečím lesu, že ma obklopuje a chráni.

Postupne sa rozjasňuje. Zase je vidno tie polomy a nekonečné polomy. Je mi z toho ťažko na duši.
Tie od lykožrúta vyschnuté smreky sú ako ostne pravekého zvieraťa v agónii.

Na to pomôže len spev a tak cestou dolu do sedla Sulová spievame ľudovky. Hneď je mi veselšie.
Aj slnko konečne vyšlo. Po dvoch dňoch absencie si ho intenzívne uvedomujem.
Šliapeme až do súmraku a obklopení devastovanou krajinou. Spíme na verande starej horárne.