POETICKO HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP - 7.5.2012

V noci trochu pršalo. Ráno, len čo sa málo rozvidnie rýchlo vstávame. Balíme sa ešte v suchu. Vyrážame.
Začína pršať. Celý deň prší.

Občas sa otvárajú výhľady na hmlovú krajinu. Pozerám sa na more oblakov a duša mi lieta.
Takto si predstavujem Finisterre. Za hmlou už nič nie je. Končí sa známy svet a keď roztiahneš krídla
a poriadne sa odrazíš, preletíš priamo tam, kde je všetko možné.
Možno si to myslia aj dve samičky tetrova, lebo letia presne tým smerom. Alebo sme ich len vyplašili?
Strašné polomy. Preliezame cez spadnuté, od lykožrúta zožrané, vyschnuté kmene. Občas sa týči nejaký
buk k oblohe ako prst nesúci výčitku, pichajúci do oka súčasnosti. Dezolátny stav. Hodiny a hodiny sa
predierame mesačnou krajinou. Mlčíme. Niet čo povedať, len ušetriť sily a čo najskôr sa dostať stadeto preč.
Naprieč napadané kmene, sú klzké po viachodinovom daždi, a tak sa kĺžeme, padáme, driapeme,
vstávame a potkýname ďalej.

Značka sa dávno stratila v polomovom chaose. Ideme vytýčeným smerom dúfajúc, že aspoň strelka
kompasu nepodlieha dezorientujúcim emóciám v tejto hromadnej deštrukcii.
Pod vrcholom Pipitky, na verande lesníckej chatky s nápisom Lesom zdar (koľká irónia) varíme čaj,
prezlečieme sa do suchého, oddychujeme a sladkosťami sa snažíme dodať fyzickej aj psychickej sily.
Ďalej vytrvalo prší.
Suché oblečenie zabalené v igelitoch starostlivo schováme do ruksakov, navliekame mokré háby
a vyrážame ďalej.

Uvedomujem si akí sme zraniteľní. Po desiatich hodinách pochodu v daždi sa naša psychická odolnosť
limitne blíži k nule. A to máme čo jesť, nie sme v extrémnych výškach a teplota je ešte vždy znesiteľná (prší, nesneží). Cítim, že mňa najviac načali tie polomy. Že je nevýslovne ťažké bojovať v mysli proti tej ťažobe
prýštiacej z celého okolia a ešte aj odolávať poveternostným podmienkam.
Moja myseľ sa upriamuje ku chate Volovec, kde dnes výnimočne (pondelok, pracovný deň) bude
chatár dobrovoľník, teplo a sucho.
Myslím, že Martin je na tom podobne, lebo jeho obvyklé mlčanie je dnes oveľa ťaživejšie a definitívnejšie.
Prichádzame k vrcholu Malej Skaly. Pekné spoločenstvo vnímam len okrajovo. Hneď schádzame na chatu.
Vo dverách nás víta chatár Ondrej s kamarátmi Ľubom, Zolim a Marcelom, aby si pozreli bláznov,
čo chodia krížom cez Slovensko pešo v takom daždi. Výborne sa na nás zabávajú. Pozvú nás do chaty,
zakúria v piecke, dajú nám obrovskú misku fazuľovej polievky.
Už riadnu chvíľu oslavujú pekne družne (vidím kopiace sa prázdne fľaše tvrdého), že sa tu stretli.

Chystajú sa montovať WI-FI. IT špecialista Zoltán lezie na strechu, na najvyšší bod, kam ho kamarát
Marcel vytlačil.
Sadá si a vo vytrvalom daždi doťahuje šrubky ako o život. Bez pálenky by tam v žiadnom prípade neliezol.
Nie je predsa blázon. Stojím pred chatou pod dáždnikom a pozorujem ich.
Zolimu občas upadne nejaké náradie, vezie sa po streche a Marcel sa po ňom hádže v koordinovaných výpadoch,
vždy aspoň jednou končatinou zakliesnený o komín. Myslím, že by sa dal natočiť nový diel A je to.
V kuchyni nám nalievajú domácu pálenku, Martin hrá na chatovej gitare. Ľubo si želá niečo od Kryla,
napríklad Holubí dúm.  Marcel a Zoli našli na internete texty maďarských šlágrov s akordami a Martin im
do nadšeného spevu hrá melódiu bez toho aby rozumel čo len slovko.
Tomu hovorím Maďarsko – slovenské zbratanie.

Opakovane spievame Az a szep, az a szep..., jedinú maďarskú piesenku, ktorú vie Martin autonómne
zahrať bez pomoci počítača. Nikomu neprekáža zvyšujúca sa jednotvárnosť hudobnej produkcie.
Je nám skvele. Ešte že máme ET Zoliho. Ľubo bez štipky hudobného sluchu nás presviedča, že najkrajšia
slovenská pesnička je Na Telgárte hrajú, a že sa ju máme rozhodne všetci naučiť.
Slová si žiaľ nepamätá a melódiu spieva síce nahlas, ale zato len na jednom tóne.
Sme jednoznačne, definitívne opití a hlboko nad ránom ideme spať.