POETICKO HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP - 3.5.2012

Dedinský kostol obkolesený stromami čnie na malom vŕšku nad krajinu. Zelenú, mäkkú, zvlnenú. Hrebene za sebou nadväzujúce až po obzor.
Z Hradiska ideme veľmi lokálnou asfaltkou do obce Terna, kde si nakúpime plnú tašku dobrôt a dlho raňajkujeme. Sme zalepení od jogurtov a hlavne smädní za čírou, chladivou, pramenistou vodou. Napadne ma, že slovenské dediny neboli, nie sú a zdá sa, že sa ani nechystajú byť otvorené pútnikom. Nikde nie je studnička, či prameň kde sa občerstviť, či umyť tvár a ruky. Možno preto, lebo nám je tečúca čistá voda takou samozrejmosťou. Spomínam na španielske dedinky, ktorých prirodzená architektúra centrálneho námestia zahŕňa nielen kostol, ale aj studničku s pitnou vodou. Najzvláštnejšie je, že treba otočiť kohútikom, aby tiekla. Tam je voda vzácnosťou a hoci ju ponúkajú všetkým, nikdy ňou nemrhajú.

Vo Veľkom Šariši v krčme (konečne) si chcem dať čapovaný, tmavý Šariš, môj obľúbený, ktorý žiaľ na celom Slovensku pijem len fľaškový. Ak ho vôbec majú! Krčmár ma schladí, že tu to nikto nepije a tak ho nedržia. Dám si svetlé, čapované, nepasterizované, výborné. Odpúšťam krčmárovi.
Prisadne si k nám sváko a vyloží, že je už 13 roky vdovec, nemá mu kto variť ani prať a či nemám vhodnú babku pre neho. Musím ho sklamať a keď ho tak počúvam, tak neviem čo by ponúkol na oplátku za vedenie domácnosti.
Otváram dvere krčmy do obedňajšieho úpeku. Pôsobí ako kladivo zatĺkajúce ma do horúceho asfaltu.
Do Malého Šariša nechceme ísť po hlavnej, kadiaľ vedie značka, a tak vymyslím alternatívu pri Šarišskom potoku, po poľných cestách. Nie je mi jasné prečo tadiaľ nevedie červená. Bolo by to logické, kratšie, príjemnejšie pre nohy, než chodiť dookola po hradskej.
Keď dôjdeme k dlhočiznej cigánskej osade, pochopím. Značkári asi nechceli raniť citlivosť turistov. Mne síce nič nezranili, ale naplno vnímam ostro kontrastujúcu harmóniu okolitej krajiny, so smetím, odpadom a smradom cigánskej osady.

Do Malého Šariša prichádzame o druhej a vonku sa schyľuje k búrke z tepla.
Dáme si pizzu v miestnom podniku, zopár kofol, napíšem pohľadnice. Keď chcem nalepiť známky zakúpené v Bardejove zistím, že sa zlepili dohromady. Mám z toho malú krízu, ale Martin ich strčí do pohára s vodou a v pravidelných intervaloch kontroluje, či sa už rozlepili. Rozlepia sa.
Celkom iste hrubo rozrúšame miestny kolorit, lebo DKP alkoholik (rozumej alkoholik zakorenený v miestnej krčme, patriaci k inventáru - poznámka pre mladších), nás pozve na dve deci kofoly, keďže sa ňou nalievame miesto správnych trúnkov. Potom sa ponúkne sprevádzať Martina pri hodení pohľadníc do poštovej schránky, ktorá je cez cestu. Zdá sa, že nemá valné zmýšľanie o našich orientačných schopnostiach. Keď sa dozvie cieľ našej cesty, len sa zarazene zahľadí do diaľky a povie: „A to je čo za disciplína?“ a odíde.
O štvrtej konečne prší. Letná, prudká búrka, čo ťa za 5 minút premočí na kožu. Počkáme kým prestane a ideme ďalej.

Skončíme pri prameni minerálky Kvašná Voda. Je tu altánok, ohnisko, a tak sa rozhodneme prenocovať. Pre istotu pod strechou.
Umývať sa v bublinkovej vode je prinajmenšom zvláštne, ba priam až exotické. Akoby som bola niekde na Islande.
Spím na stole, na ktorý si nanosím plne tašky suchého lístia a naň rozprestriem karimatku. Som proste princezná na hrášku a na tvrdom nezaspím.