POETICKO HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP - 30.4.2012

Ráno o šiestej zasvietilo slnko naplno do spacáku a nútilo k aktivite. Prehriata až spotená ho rozopínam a vyliezam von.
Na lúke sa pasú jelenice. Teším sa, že im naša prítomnosť vôbec nevadí. Ešte som si nezvykla byť prirodzenou súčasťou prírody, lesa, zvierat.
Alternatívnou trasou cez les sme sa vyhli asfaltovému Údoliu smrti a došli do Dobroslavi. Pozreli grékokatolícky drevený kostol z roku 1705 a znovu sa napojili na červenú.

Svidník nás prekvapil obrovským pamätníkom typu Slavín. Mňa pobavili delá so zabetónovanými kolesami. Aby ich snáď nikto neukradol? Pripadá mi trochu zvláštne, že by niekto seriózne mohol plánovať návštevu zberných surovín s protitankovým guľometom, či jeho inštaláciu na trávniku pred domom, ale svidničania asi vedeli čo robia, ked ich riadne zabezpečili. Slovenská realita.

Úsek Svidník – Kurimka je nádherný. V nezvyčajnej horúčave sa vytrepeme na Ostrý vrch, ktorý je síce úplne oblý, ale je z neho nádherný výhľad. Identifikujem Slanské vrchy, Stráž, Rovné... Tri dni pochodu čo nás čakajú.
Zrazu sa na vrchole objaví upravená dáma, vkusne oblečená do čiernych dlhých šiat z honosného starého jemného plátna, so zvláštnym čiernym čepcom na hlave a čiernymi koženými šnurovacími topánkami na opätku. Ako z 19.storočia. Zmetie ma, že jej neviem určiť vek. Medzi 30 a 60?  Tvár je harmonická. Rozpráva uhladenou Slovenčinou akoby zo štúrovských čias. Hneď v nás odhalí pútnikov na ďalekom prechode,popraje šťastnú cestu, dá zbohom a ja sa neodvážim za ňou ani obzrieť, aby som nezistila, že zmizla. Každopádne vo mne zavládne pokoj, akoby jej požehnanie bolo prísľubom zdarenej cesty. Po pár minútach ticha sa z Martinom zhodneme, že sme ju obaja videli a že na nás zapôsobila rovnako. Stretnutie s Anjelom?
Nadchne ma útulňa na Čiernej hore. Je odomknutá, čistá, útulná, pre všetkých. Zatiaľ sa žiadnemu chytrákovi nezadarilo ju počarbať, rozlámať, či inak vylepšiť. Neuveriteľné.
Nadšenci tu postavili aj rozhľadňu, na ktorú vylezieme. Naozaj je kam hľadieť. Na nádherných, zelených, šťavnatých lúkach chýbajú už len stáda oviec či kráv.
Mám chuť stať sa kravou, ponoriť hlavu do tej bujnejúcej zelene a spásať, prežúvať a zase spásať.
Prichádzame do obce Kurimka a v strede dediny vojdeme do otvoreného dvora vypýtať si vodu. Ostaneme celé popoludnie. Vypijeme  pivo, hruškovicu, kávu, zjeme boršč (vynikajúci), obložené chlebíky, tatranky.

Obdivujeme parožie na stenách v dome, pozorujeme domáceho pri kolektívnej oprave traktora. Na dvor prichádza čoraz viac susedov a kamarátov. Časti rozmontovaného motora prechádzajú mne trochu záhadnými procesmi, ktoré mi inžinier Martin obšírne komentuje. Podozrievam ho, že napriek tomu že je strojár, nie všetky úkony praktických Rusnákov celkom chápe. Popri tom nám Milena a Rudo porozprávajú o sebe, ako sa pozerajú na svet a budúcnosť. Preniká mnou silný pocit, že keby bolo takýchto ľudí viac, svet by bol lepší.
O pol ôsmej konečne vyrážame napriek intenzívnemu presviedčaniu, aby sme ostali u nich na noc. Tak nám aspoň nalejú dve pivá do plastovej flaše a vyprevadia so širokými úsmevmi.

Vyjdeme na hrebeň nad dedinou, pod Kohútkou, nájdeme lúku s krásnym výhľadom, založíme oheň a kocháme sa okolím. Opekáme slaninu, na ktorú vegetarián Martin nedá dopustiť a schuti si ju dopraje každý večer.
Mesiac dorastá, je vlahá noc, oheň svieti a hreje (aj dymí). V diaľke, a nie až takej diaľke, počujeme divé svine.
Nič viac si neželám, len tento moment. Len cítiť teplo ohňa, nechať pôsobiť jeho prastarú príťažlivosť. Nič nepotrebujem, len túto chvíľu.