POETICKO HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP - 29.4.2012

Z Tatier ideme vlakom do Košíc a pokračujeme autobusom do Svidníka. Vodič mi vykladá zaujímavosti krajiny, zárobkovú realitu východu, osudy svojich detí, či výhody nákupov v Poľsku. Presviedča nás, aby sme zašli za hranicu v sedle Dukla, keď už tam z jemu nepochopiteľných dôvodov budeme a riadne sa zásobili v početných stánkoch, ktoré tam obchoduchtiví Poliaci inštalovali. Keď teda naozaj chceme ísť pešo, tak aspoň nech neumrieme od hladu. Farbisto opisuje skvelé syry aj salámy, ktoré sa tam za babku dajú kúpiť. Zvláštne, že ho nepochopiteľne nízka cena láka a nie odrádza. O týchto mojich úvahách však mlčím. Čo sa dá očakávať od ľudí v oblasti kde zarábajú 350 Euro za mesiac a ešte sú radi že majú prácu. Prednášky o kvalite jedla, o snahe nekontaminovať telo jedmi, ale dávať mu radšej menej ale kvalitných potravín, ani len nezačínam.

V krčme čakajúc na autobus do sedla Dukla sa zoznamujeme s mladým nadšencom Vojtom z okolia Trenčína, ktorý sa tiež chystá našim smerom. Ide sám, bez mapy, bez jasného cieľa, potúlať sa na pár dní po ďalekom slovenskom východe.  Rozprávame sa cestou autobusom na hranicu. Fotí nás pri prvej značke, pri Duklianskom pamätníku a mizne v lese. Uvidíme, možno ho ešte stretneme.
Začíname prvé metre prechodu pri muzeálnych exponátoch najrôznejšej bojovej techniky z druhej svetovej vojny: tankoch, mínometoch, lietadlách...
Fascinuje ma Kristus na kríži hneď vedľa protilietadlového guľometu. Symboly dvoch protichodných realít v jednom obraze.
Konečne príroda! K životu sa budiace bučiny s pistáciovo zelenými listami. Mám nutkanie ich ochutnať. Sú osviežujúce.
Vidím prebehnúť statného jeleňa. Je to dobré znamenie.
V dedinke Medvedie síce nie sú žiadne medvede, ale takmer ani ľudia. Pomýlim si údiareň so studničkou. Dve miestne ženy sa na tom zasmejú a ponúknu vodu z vodovodu.
Za Medvedím prichádzame k sedlu s malebnou lúkou a rozhodneme sa tu prenocovať.
Len tri hodiny pochodu. Skončil sa prvý deň.