POETICKO-HUMORNÉ PUTOVANIE SLOVENSKOM PO STOPÁCH SNP 2012 úvod

Cesta Hrdinov SNP. Od priesmyku Dukla na poľskej hranici, až po Devín nad Dunajom. Celé Slovensko. Takmer 800 kilometrov. Pruh bielej červenej a zase bielej farby, sprevádzajúca ťa toľkú dobu na kmeňoch stromov, kameňoch, rozcestníkoch. Červená značka. 
25 rokov mi vŕtala v hlave. Občas viac, občas menej, niekedy som na ňu takmer zabudla.
Našla som svoje štvrťstoročia staré turistické mapy, kde som si vymeriavala denné pochody, vypočítavala vzdialenosti a zaznačovala možné miesta na prenocovanie Toľko hodín strávených po večeroch pri stole s pravítkom, kružidlom nad mapami pri teoretickej príprave pochodu.
Vtedy ma lákala Cesta - Dobrodružstvo. Takmer nič som z trasy nepoznala a túžila sa priblížiť aspoň kúštik mojim vzorom z románov Jacka Londona.
Musela som sa potápať vo vresovisku osobnej krízy, aby sa myšlienka na prechod Slovenska vykryštalizovala do jasnej formy dňa odchodu 29.4.2012.
Celú zimu sa moja myseľ utiekala k sedlu Dukla a pomaly sa vytváralo spojenie nielen duševné, ale priam fyzické.
Teraz som sa pripravovala na cestu do Seba. Do vlastného najintímnejšieho vnútra. Dúfala som, že odveká múdrosť Prírody ma zaodeje, zaplaví, prestúpi a ja jasne uvidím cestu ktorou mám pokračovať svojim životom.  Dúfala som, že fyzická námaha a únava tela mi pomôže vyplaviť bolesť prítomnú v každej bunke, každej myšlienke, každej chemickej reakcii, každom nádychu.
Ostrihala som si vlasy a čakala, že budú dorastať nové, bezbolestné, už len moje.
Začala som si písať občasný denník a rozhodla sa, že na prechode Slovenskom z toho urobím každodennú príležitosť zachytiť niečo efemérne a možno tak dôležité. Niečo, čo som pociťovala celú zimu pri písaní. Keď sa zrazu z temných hlbín najpálčivejšej bolesti vynoril živý, žiarivý prúd slov a ja som ho zaznamenávala na belosť zápisníka. Plniacim perom od Piera, hlbokého umelca z Bergelu. Akt písania doteraz takmer nepoznaný, sa takto zmenil na tanec. Ruky, pera, mysle a duše.
Zavrhla som myšlienku stanu. Chcela som cítiť matku prírodu všade okolo seba. Byť k nej čo najbližšie a nechať ju pôsobiť na moje telo aj dušu. Až do zacelenia rán.
Pozvala som kamarátov. Niektorí prišli sprevádzať ma na pár dní. Martin dal v zime v Nitre výpoveď a do začiatku júna, kým nenastúpi vo Vrútkach bol niekde na pomedzí bezprízornosti, túžby, únavy a nádeje. Dohodli sme sa, že pôjdeme spolu.
Zabalila som riadny kus domácej slaniny, celú čabajku, bublifuk, mapu a ešte zopár vecí k tomu a cítila sa pripravená vyraziť. Bola som rozhodnutá ísť s čo najľahším ruksakom, aby mi záťaž neodvádzala pozornosť od toho podstatného, esenciálneho. K zoznamu nutných vecí som nič nepridávala, len škrtala. Je oslobodzujúce rozhodovať sa, čo všetko ešte nepotrebujeme.
Dúfala som, že sa postupne naučím ne-potrebovať ho, tešiť sa bez neho, pozerať sa na svet výlučne vlastnými očami, ľúbiť iného. Od rozchodu prebehol už čas celého tehotenstva a ja som plánovala pôrod seba samej.